Ako môže rodič motivovať dieťa k učeniu?
Je dôležité, aby rodičia aktívne dohliadali na to, že ich dieťa dokončí domácu úlohu, pripraví na skúšku a podobne. Zároveň je dôležité, aby dieťa nebolo do učenia nútené, pretože medzi nútením a motiváciou je veľký rozdiel. Ak dieťa budete nútiť do plnenia jeho školských povinností, môže ho to skôr demotivovať a učenie sa mu znechutí. Povzbudzovanie dieťaťa k hľadaniu motivácie toho, čo robí, je dôležité pre budovanie návykov, ktoré potom pretrvávajú aj v jeho dospelosti.
Čo sa dá robiť, keď dieťa nemá chuť učiť sa? Pozrite si tieto tipy, ktoré dieťaťu pomôžu nájsť cestu, aby si zvládalo plniť školské povinnosti.
1. ZISTITE, ČO VAŠE DIEŤA BRZDÍ
Vaše dieťa nemusí byť k učeniu motivované z mnohých dôvodov. Nájdenie podstaty problému pomôže rodičom a dieťaťu vypracovať plán prekonávania prekážok, ktoré mu bránia v dokončení domácich úloh či iných školských povinností.
Niektoré dôvody nedostatku školskej motivácie dieťaťa: zlé pochopenie učebnej látky, zadanie úlohy/učivo nie je dostatočne náročné (preto ho nebaví), zadanie úlohy/učivo je príliš náročné, dieťa používa učebný štýl, ktorý mu nevyhovuje, dieťa má úzkosť zo školy, dieťa má nízke sebavedomie
2. SPRÍJEMNITE DIEŤAŤU ČAS NA UČENIE
Uľahčite svojmu dieťaťu čas na štúdium tým, že mu poskytnete všetko potrebné na plnenie si jeho školských povinností:
Tichý priestor - Nájdite pre svoje dieťa tichý priestor, kde nebude vyrušované.
Jedlo a pitie - Ak má dieťa hlad, môže byť ťažké sústrediť sa na školské úlohy a učenie. Dajte dieťaťu pred študijným programom ľahké občerstvenie a veľa vody, aby bolo schopné sústrediť sa.
Správne pomôcky - Uistite sa, že ceruzky, guma, kalkulačka a ďalšie dôležité nástroje má dieťa k dispozícii, aby ich hľadaním potom nestrácalo čas.
Keď zaistíte, aby malo dieťa všetko, čo potrebuje, bude mať k učeniu menší odpor a menej výhovoriek. Zároveň sa každý večer uistite a skontrolujte, či má dieťa do školy nachystané a pobalené všetko, čo bude potrebovať počas nasledovného dňa na vyučovaní.
3. VYTVORTE SPOLU ŠTUDIJNÝ PLÁN
Deti majú radi systém, štruktúru. Preto, vypracovanie solídneho študijného plánu pomôže dieťaťu držať krok. Spolu s dieťaťom vytvorte plán na dokončenie jeho domácich úloh a školských povinností. Zahrnutie dieťaťa do tohto plánovacieho procesu ho pomôže udržať zapojené a ochotnejšie bude plán dodržiavať.
Študijný plán by mal obsahovať:
Kedy a v akom čase má dieťa robiť domáce úlohy
Koľko času by dieťa malo venovať jednotlivým domácim úlohám
Ako často robiť prestávky a na ako dlho
Ktoré domáce úlohy by mali mať prioritu, majú byť splnené čo najskôr
4. VYTVORTE SYSTÉM ODMIEN
Vypracujte spolu s dieťaťom systém odmien, aby sa malo po čase venovanom školským povinnostiam na čo tešiť. Odmeny môžu byť jednoduché, ako napr. sledovanie televízie, hranie hier či obľúbená maškrta. Alebo môže dieťa zbierať body za každú spravenú domácu úlohu, a keď nazbiera určitý počet, na ktorom sa vopred dohodnete, môže tieto body použiť na niečo špeciálne.
5. OBMEDZTE STRES
Ak je dieťa v strese, môže byť pre neho ťažké učiť sa. Pomôžte dieťaťu zmierniť stres tým, že s ním budete tráviť čas a viesť povzbudzujúce rozhovory o jeho myšlienkach a pocitoch. Diskutujte o aktivitách, ktoré môžete robiť počas študijných prestávok alebo po dokončení domácich úloh, a ktoré môžu pomôcť znížiť jeho stres (napr. ísť na prechádzku, pozrieť si film, počúvať hudbu, maľovať).
6. ZAMERAJTE SA NA VZDELÁVANIE, NIE NA VÝKON
Namiesto toho, aby ste sa zameriavali predovšetkým na známky, oslavujte veľké aj malé míľniky súvisiace s učením. Môže to byť vtedy, keď dieťa úspešne vyrieši zložitú matematickú úlohu, alebo keď dokončí písanie prvej eseje/básne a podobne. Keď sa rodičia začnú viac zameriavať na proces učenia sa dieťaťa, než na výsledky jeho učenia, dieťa bude mať väčšie potešenie z dokončovania školských povinností, čo pomáha zvyšovať jeho motiváciu k učeniu.
7. PODPORUJTE SVOJE DIEŤA V STANOVOVANÍ SI MALÝCH CIEĽOV
Povzbudzujte svoje dieťa, aby si na základe svojich školských povinností stanovovalo malé, dosiahnuteľné študijné ciele. Stanovenie cieľov dáva dieťaťu jasné pokyny, čo treba urobiť a zvyšuje jeho sebadôveru, keď tieto ciele splní.
Príklady malých študijných cieľov: Prečítam si jednu kapitolu prideleného čítania. Dvadsať minút sa budem učiť biológiu. Vyplním 5 cvičných otázok z učebnice.
8. VYSKÚŠAJTE RÔZNE TECHNIKY UČENIA
Na učenie neexistuje univerzálny recept. Každý žiak má trochu iný spôsob učenia. Ak sa dieťa učí metódou, ktorá nevyhovuje jeho štýlu učenia, mohlo by byť frustrované, pretože pochopenie učiva je pre neho oveľa ťažšie. Preto je vhodné vyskúšať rôzne študijné techniky a zistiť, čo je pre dieťa najlepšie. Učebný štýl dieťaťa vie rodičom pomôcť určiť aj školský psychológ.
9. ŠTUDIJNÉ PRESTÁVKY
Aj keď môže byť lákavé pokúsiť sa zvládnuť všetky školské povinnosti naraz, bez oddychu môže mozog stratiť schopnosť sústrediť sa (najmä u mladších žiakov). Rozdelenie času štúdia na jednotlivé bloky je dôležité pre udržanie sviežej a zanietenej mysle dieťaťa. Preto vyzývajte dieťa, aby si počas plnenia školských povinností robilo študijné prestávky. Použite časovač, aby ste dieťaťu pripomenuli čas na prestávku. Po 30 minútach učenia/domácich úloh by malo mať dieťa 5-10 minútovú prestávku.
10. PODPORUJTE FYZICKÚ AKTIVITU
Pravidelné cvičenie zlepšuje celkovú pohodu a odbúrava stres, vďaka čomu sú domáce úlohy pre dieťa oveľa ľahšie splniteľné. Uistite sa, že dieťa každý deň vykonáva dostatok fyzickej aktivity. Aj rýchla prechádzka okolo domu počas študijnej prestávky je skvelý spôsob, ako si dieťa prekrví mozog a pomáha zabrániť jeho frustrácii a vyhoreniu.
11. POSKYTUJTE PODPORU
S dieťaťom udržiavajte otvorenú komunikáciu a v prípade potreby mu ponúknite svoju podporu. Môže to zahŕňať opatrenia na rozhovor s učiteľom dieťaťa, získanie ďalšej pomoci dieťaťu alebo len vypočutie si dieťaťa, keď sa cíti ohromené. Keď dieťa vie, že má k dispozícii podporu svojich rodičov, má potom väčšiu sebadôveru pri riešení akýchkoľvek problémov, ktoré by mohli vzniknúť.
12. ROZPRÁVAJTE SA S DIEŤATOM O ŠKOLE A BUDÚCNOSTI
Veďte s dieťaťom rozhovory o škole, zaujímajte sa , aké nové vedomosti a zručnosti sa v škole naučilo, diskutujte s ním, ako môže nové poznatky využiť v praktickom živote a na čo sa mu v budúcnosti zídu. Taktiež sa s dieťaťom rozprávajte o tom, čomu by sa v dospelom živote chcelo pracovne venovať, oboznamujte ho s rôznymi povolaniami, diskutujte s ním o tom, aké vedomosti a zručnosti sú potrebné na výkon určitého povolania. Rozhovory na tieto témy posilňujú motiváciu dieťaťa k učeniu a zároveň mu pomáhajú uvedomovať si dôležitosť vzdelávania sa pre jeho budúce smerovanie.
Pomôžte svojmu dieťaťu nájsť motiváciu, ktorú potrebuje. Vyvarujte sa obávaného domáceho zápasu a pomocou vyššie uvedených tipov pomôžte dieťaťu rozvíjať správne študijné návyky. Zamerajte sa na to, aby bol čas plnenia si školských povinností pre dieťa pozitívnym zážitkom, a vďaka tomu bude k učeniu viac motivované.
AKO MÔŽE RODIČ ROZVÍJAŤ SEBADÔVERU DIEŤAŤA?
Dôvera v samého seba je jedným z najväčších darov, ktoré môže rodič svojmu dieťaťu dať. Dieťa, ktoré nemá sebadôveru, sa bude zdráhať skúšať nové alebo náročné veci, pretože sa bojí zlyhania alebo sklamania svojich blízkych. Môže ho to v neskoršom veku brzdiť a zabrániť mu tak byť v živote úspešné. Nepriateľmi sebadôvery sú odrádzanie a strach. Preto je najmä úlohou rodičov povzbudzovať a podporovať svoje dieťa pri jeho pokusoch riešiť problémy, zvládať náročné úlohy či situácie a budovať tak jeho sebadôveru.
Tipy na výchovu sebavedomého dieťaťa:
1. Aj snaha sa cení
Oceňujte úsilie dieťaťa bez ohľadu na to, či uspeje alebo nie. Keď dospievame, cesta je dôležitejšia ako cieľ. Za neúspešný pokus by sa dieťa nikdy nemalo cítiť trápne, pokiaľ z neho chceme vychovať sebavedomého človeka. Dlhodobé a vytrvalé snaženie si zaslúži viac ocenenia, než občasné dobré výsledky.
2. Podporujte záujmy svojho dieťaťa
Povzbudzujte svoje dieťa, aby sa venovalo tomu, čo ho zaujíma a baví, no robte to samozrejme bez toho, aby ste na neho vyvíjali príliš veľký tlak. Rozvíjanie záujmov dieťaťa prispieva aj k rozvoju jeho sebadôvery.
3. Nechajte dieťa plniť si svoje povinnosti
Ak za svoje dieťa urobíte prácu alebo za neho budete riešiť všetky jeho problémy, nikdy ho nenaučíte byť samostatné. Nerozvinie si dostatočné schopnosti potrebné na to, aby zodpovedne pristupovalo k svojim povinnostiam, riešilo problémy a dôverovalo svojim schopnostiam.
4. Dieťa/tínedžer nie je dospelý
Neočakávajte, že sa dieťa/tínedžer bude správať ako dospelý človek. Prehnané či nereálne očakávania pôsobia na dieťa demotivujúco a znižujú jeho sebavedomie, keďže bude často pri plnení týchto prehnaných alebo nereálnych očakávaní zažívať neúspech.
5. Podporujte zvedavosť
Nechajte dieťa klásť otázky, povzbudzujte ho v tom. Zvedavosť je užitočným cvičením pre jeho vývin, pretože si vďaka nemu dokáže uvedomovať, že existujú veci, o ktorých ešte nevie a bude sa chcieť dozvedieť viac. Čím viac sa toho dieťa dozvie, tým väčší bude mať prehľad a v živote sa tak ľahko nestratí. Navyše si tak precvičuje (zautomatizováva) schopnosť prijímať informácie, vďaka čomu sa bude vedieť v škole učiť efektívnejšie a rýchlejšie.
6. Dávajte deťom nové výzvy
Ukážte svojmu dieťaťu, že môže postupným plnením malých cieľov dosiahnuť veľké úspechy (napr. jazda na bicykli bez tréningových kolies, plávanie bez rukávnikov). Sebavedomie dieťaťa sa zvyšuje jeho zažívaním úspechov, malých aj veľkých.
7. Vyvarujte sa robeniu výnimiek pre svoje dieťa
Špeciálne zaobchádzanie či extrémne prehnaná starostlivosť o dieťa (pokiaľ to jeho zdravotný stav nevyžaduje) u neho môže vyvolávať pocit, že mu nedôverujete a nenaučí sa tak dostatočne dôverovať v seba samé. Navyše, dieťa prichádza o možnosť učiť sa samostatnosti a zodpovednosti.
8. Nikdy nekritizujte výkon dieťaťa
Nič dieťa neodradí viac ako kritika jeho úsilia zo strany rodičov. Preto mu nevyčítajte, čo robí zle. Poskytovanie konštruktívnej spätnej väzby a konkrétnych návrhov na zlepšenie je v poriadku. Kritika rodičov často znižuje sebahodnotenie a motiváciu dieťaťa. Ak sa vaše dieťa bojí zlyhania, pretože má strach, že budete nahnevaní alebo sklamaní, nikdy neskúsi nové veci. Strach navyše oslabuje jeho kognitívnu výkonnosť (myslenie, pamäť, pozornosť atď.).
9. Chyby ako stavebné kamene učenia
Učenie sa z chýb zvyšuje sebadôveru. No stáva sa to iba vtedy, keď rodič považuje chyby za príležitosť poučiť sa a rásť. Preto umožnite svojmu dieťaťu robiť chyby a pomôžte mu pochopiť, ako sa im nabudúce môže vyhnúť. Tak ho naučíte nebáť sa zlyhania a dôverovať si.
10. Neodrádzajte dieťa svojimi obavami
Keď rodič hovorí dieťaťu, že sa o neho bojí, že niečo nezvládne, dieťa môže tieto rodičovské obavy chápať ako prejav nedôvery. Vyjadrenie nedôvery rodičov znižuje sebavedomie dieťaťa a motiváciu spoznávať nové, pretože sa bude báť. Preto je naopak potrebné dieťaťu prejavovať plnú dôveru, že všetko zvládne.
11. Pochváľte dieťa, keď sa vyrovnáva s nepriazňou osudu
Život nie je fér. Je to ťažké, no každé dieťa sa to raz bude musieť naučiť. Keď sa dieťa stretne s nejakými ťažkosťami, rodičia by mali poukázať na to, ako prekonávanie týchto výziev zvýši jeho odolnosť, posilní ho to. Taktiež je dôležité dieťaťu pripomenúť, že každá cesta k úspechu je plná neúspechov. Preto sa zlyhania netreba báť.
12. Buďte autoritatívni, no nie príliš prísni
Ak sú rodičia na dieťa príliš prísni alebo prehnane nároční, môžu tak znižovať jeho sebadôveru a schopnosť správať sa odvážne.
13. Tlieskajte odvahe dieťaťa, keď skúša robiť niečo nové
Rodičia by mali svoje dieťa pochváliť vždy, keď vyskúša niečo nové. Stačí povedať niečo také ako: „Si odvážny, že si to vyskúšal, že si do toho išiel!“. Odvaha je pre budovanie zdravého sebavedomia veľmi dôležitá.
Rodinná porada
je dobrý spôsob, ako vytvoriť bezpečný priestor na včasné prediskutovanie a riešenie spoločných problémov. Navyše, pre deti predstavuje výbornú príležitosť, ako sa učiť diskutovať, robiť kompromisy, vypočuť si pocity a názory ostatných členov rodiny.
Základné pravidlá rodinnej porady:
1. Vopred všetkých členov rodiny informujte, prečo sa stretávate a aký je cieľ vášho stretnutia.
2. Do tvorby programu stretnutia zapojte všetkých členov domácnosti.
3. Problém vyjadrite jasne a jednoducho. Mal by sa týkať všetkých zúčastnených.
4. Hovorte len za seba (o svojich potrebách, očakávaniach a prianiach), vyhnete sa tak obviňovaniu ostatných.
5. Slovo každého člena rodiny má rovnakú váhu. Všetci sa striedajú vo vyjadrení svojho názoru na daný problém a návrhu riešenia.
6. Načúvajte druhým bez prerušovania, kritiky alebo poučovania.
7. Rešpektujte pocity a názory ostatných, aj keď im nerozumiete, alebo s nimi nesúhlasíte.
8. Pokiaľ sú v komunikácii prítomné silné emócie, najskôr upokojte tie svoje.
9. Oceňte sa a podporte navzájom – čo sa vám darí, čo ste zvládli, z čoho máte radosť.
10. Navzájom sa striedajte v moderovaní vašich rodinných porád. Pre deti je to neoceniteľná skúsenosť.
KEĎ DETI TRÚCHLIA
Deti prijímajú správu o strate niekoho blízkeho väčšinou oveľa pokojnešie a vyrovnanejšie, než by sme si my dospelí mysleli. Pomoc, ktorú máme deťom počas ich trúchlenia poskytovať, nekončí oznámením onej smutnej udalosti či pohrebom, ale má pokračovať tak dlho, kým sa dieťa s danou stratou vyrovná. V období trúchlenia deti potrebujú, aby sme ich častejšie ako zvyčane uisťovali, že sme s nimi, že ich ľúbime.
Najdôležitejšie je vedieť, že deti trúchlia inak než dospelí. Úmrtie v rodine bude dieťa trápiť najmä vtedy, keď stratí pocit istoty a bezpečia, a keď na svoje otázky nedostane odpoveď. To, čo deti zasiahne, nie je samotné úmrtie blízkej osoby, ale prežívanie straty všetkého, čo je v ich mysli a citoch spojené so zosnulým človekom. Túto stratu si zväčša neuvedomujú ihneď a naraz. Až s časovým odstupom postupne prichádzajú na to, o čo prišli. Avšak silno na ne pôsobí napätie v rodine, ktoré umieranie a smrť sprevádza a deti sa tak môžu cítiť, že sú opustené tými, ktorí zostali.
Sprevádzanie dieťaťa procesom trúchlenia:
- Načúvajte – deti často potrebujú po smrti blízkeho človeka rozprávať svoj príbeh (čo sa stalo, kde boli, keď sa o tom dozvedeli, aké to pre ne bolo), preto dieťaťu pomôže, keď ho vypočujete bez hodnotenia, dávania rád či vyjadrovania vlastného názoru. Niektoré deti o tom hovoriť nechcú z toho dôvodu, že chránia dospelých vo svojom okolí (pozostalých) pred ešte väčšiou bolesťou. Preto je dobré všímať si pri načúvaní aj to, o čom dieťa nehovorí.
- Hovorte pravdu – mnoho rodičov má strach povedať svojmu dieťaťu pravdu o smrti niekoho blízkeho, pretože ho pred tým chcú ochrániť. Dieťa sa však časom pravdu dozvie, či už priamo, alebo nepriamo. Preto je dôležité dieťaťu o tejto smutnej udalosti povedať pravdu. Pokiaľ budeme dieťaťu klamať, len tým komplikujeme jeho trúchlenie a navyše, klamaním učíme dieťa, že klamať je vlastne v poriadku a dospelým sa nedá veriť.
- Odpovedajte na otázky detí – deti sa učia kladením otázok. Pokiaľ sa pýtajú na okolnosti smrti alebo na smrť ako takú, znamená to, že niečomu nerozumejú a chcú o tom vedieť viac. Uistite dieťa, že je úplne v poriadku pýtať sa na takéto veci a na jeho otázky mu odpovedajte pravdivo. Pokiaľ na niečo odpovedať neviete, pokojne to pred dieťaťom priznajte a odpoveď si vyhľadajte. Používajte konkrétne slová ako „zomrel“ alebo „bol zabitý“, pretože pri nejasných vyjadreniach ako „odišiel“ alebo „stratili sme ho“ môže dieťa nadobudnúť pocit, že sa zosnulý človek časom vráti.
- Nechávajte deťom možnosť voľby – deti oceňujú, keď majú možnosť voľby rovnako ako dospelí, cítia sa byť hodnotné. Preto dieťaťu umožnite, aby si vybralo, akým spôsobom sa so zosnulým rozlúči. Dovoľte dieťaťu, aby sa mohlo podieľať napríklad pri výbere kvetov alebo oblečenia pre zosnulého na pohreb. Možnosť voľby prispieva k obnoveniu pocitu kontroly nad dianím, ktoré deti i dospelí po smrti blízkej osoby strácajú.
- Zachovajte stabilitu v návykoch a každodennej rutine - po smrti blízkej osoby prežívame život ako chaotický, neistý a nepredvídateľný, rovnako ho prežívajú aj deti. K obnoveniu pocitu stability pomáha zachovávanie zvyčajných rituálov, návykov, dennej rutiny. Úmrtie v rodine so sebou často prináša životné zmeny, ktoré môžu zosilňovať emocionálne prežívanie spojené s trúchlením. Aby sa deti na tieto zmeny ľahšie adaptovali, je potrebné zachovávať aspoň základné zvyky (napr. čas na uloženie k spánku, čas spoločného jedla, rodinné tradície).
- Spomínajte na zosnulého spolu s deťmi – pre dieťa je dôležité zdieľanie a posilňovanie citových vzťahov v rodine, čiže aj zdieľanie spoločnej bolesti a smútku. Spoločné spomienky na zosnulého a na to, čo konkrétne sme spolu prežili, sú pre dieťa obzvlášť dôležité. Spôsobov je mnoho, napríklad prezeranie rodinných fotiek, prechádzky na známe miesta, čítanie listov. Spomínanie na zosnulého je súčasťou procesu spracovania jeho straty. Nebojte sa pred deťmi o zosnulom hovoriť a používať jeho meno. Deti sa tak môžu naučiť, že človek, ktorý zomrel, ostáva v životoch tých, ktorí žijú ďalej, a že hovoriť o zosnulých nie je tabu. Deti môžu vďaka tomu vyjadrovať svoje pocity spojené so stratou blízkej osoby. Deťom taktiež pomáha, keď môžu mať po zosnulom nejaký predmet alebo fotografiu. Oceňujú, keď sa môžu podielať na triedení jeho vecí a rozhodnúť sa, ktoré si nechajú. Pokiaľ sú deti príliš malé, je dobré odložiť po zosnulom také veci, ktoré by deťom mohli neskôr slúžiť ako spomienka na neho.
- Vytvorte pre deti bezpečné prostredie, v ktorom môžu trúchliť – je potrebné vytvoriť pre dieťa atmosféru istoty a bezpečia, opakovane ho uisťovať, že ostane v bezpečí, že je aj naďalej milované a môže sa na nás vždy vo všetkom spoľahnúť. Keď sa dieťa bojí samoty, je dobré byť s ním. No, pokiaľ chce byť samé, nevnucujme sa mu. Umožnime mu, aby si našlo aspoň jedno miesto, kde sa bude cítiť so svojím smútkom v bezpečí (môže to byť doma, u príbuzných, v škole). Deti, ktoré zažili úmrtie blízkeho človeka, potrebujú byť uisťované, že ich ostastní blízki ľudia neopustia. Preto im vo zvýšenej miere vyjadrujte svoju náklonnosť a lásku.
- Dovoľte deťom vyjadrovať všetky druhy emócií – smútok sa má prežiť. Uistime dieťa, že plakať pri zármutku je dobré a prirodzené, že sa mu uľaví, že aj my plačeme, pretože aj my sme smutní. Nesnažme sa dieťa nasilu rozptyľovať a rozveseľovať. Dobre prežitý smútok je dôležitým krokom pri utváraní osobnosti. Emócie spojené s trúchlením môžu byť rôzne. Je dobré umožniť deťom vyjadrovať všetky emócie, negatívne aj pozitívne. Ak sa dieťa napríklad hnevá, dovoľme mu udierať do vankúša či boxovacieho panáka. Je to omnoho zdravšie, než mu hovoriť „Prestaň! Takto sa poslušné deti nesprávajú“. Rešpektujme individualitu emocionálne prežívania zármutku dieťaťa. Pomáha aj, keď má dieťa dostatok fyzickej aktivity, pretože znižuje jeho emocionálne napätie a uvoľňuje prebytočnú energiu. Spracovať stratu deťom pomáha aj hra, pomocou ktorej deti prirodzene vyjadrujú svoje emócie. Prejavy zármutku bývajú u detí častejšie než u dospelých spojené s rôznymi telesnými bolesťami a ťažkosťami. Psychickú nepohodu deti viac vyjadrujú telom. Takisto, inak trúchli 4-ročné dieťa a inak 16-ročné. Avšak, v oboch prípadoch sa môže stať, že sa dieťa dočasne stane „mladším“. Nedesme sa toho, že je dieťa plačlivé alebo sa chce túliť, mazliť. Rešpektujme to ako jednu z jeho ciest vyrovnávania sa so stratou. No, pokiaľ u dieťaťa pretrváva správanie typické pre mladšie deti, je vhodné poradiť sa s odborníkmi. Z iných detí sa naopak môžu stať „malí dospeláci“. Majme pre ne porozumenie a buďme im oporou, no nedovoľme im, aby preberali rolu dospelých. Zároveň sa však snažme, aby sme deti nadmerne nechránili, pretože tým môžeme brzdiť ich zrenie. Pripravme sa aj na to, že dieťa možno nebude vôbec smutné a bude sa zdať, akoby sa ho smrť blízkeho nedotkla, bude sa správať „necitlivo“. To neznamená, že by bolo cynické, bezcitné alebo zlé, ale je to jednoducho jeho spôsob, ako reagovať na smrť v rodine. Rešpektujme to a pripomeňme si, že deti trúchlia inak než dospelí.
- Deti sa majú zúčastniť pohrebu – zoberme dieťa na pohreb so sebou. Pohrebný obrad podtrhnutý tmavým oblečením, hudbou a kvetmi, často spojený s cestovaním, karom a stretnutím sa s príbuznými bude dieťa vnímať ako jasný rituál prechodu a pomôže mu to vyrovnať sa so smrťou. Pohreb je navyše udalosťou, ktorú môže dieťa prežívať spolu s ostatnými pozostalými. Pokiaľ ho z toho vyčleníme, zneistíme ho a môže sa cítiť opustene.
- Učte deti trúchliť – deti sa učia napodobňovaním vzoru. Dospelý býva pre dieťa modelom vyrovnávania sa so smrťou blízkeho človeka. Niekedy majú dospeláci tendenciu schovávať pred deťmi svoj smútok. Je však potrebné, aby sa dieťa naučilo plakať, vyjadrovať svoj hnev, trúchliť. Buďme mu príkladom a dajme mu vedieť, že nie je so svojím zármutkom samé, že sme v tom spolu.
Sprevádzanie procesom trúchlenia dieťa najlepšie prijíma od svojich najbližších a je dobré doň zapojiť aj širšiu rodinu. Deťom totiž vôbec neprospeje, keď ich akokoľvek odstavíme od diania v rodine. Potrebujú hlavne cítiť, že nie sú opustené. My dospelí máme sklon podceňovať význam procesu trúchlenia a vedieme k tomu aj svoje deti. Taktiež máme tendenciu podceňovať schopnosť detí spracovať ťažkú stratu, pretože sa sami bojíme svojich emócií. Deti potrebujú byť uistené, že pozostalí dospelí toto obdobie zvládnu, len im to bude chvíľu trvať. A čo zvládnu dospelí, to zvládnu aj ich deti.
VYSVEDČENIE dieťaťa NIE JE:
- vizitkou rodičovských schopností
- zhodnotením ambícií a nesplnených prianí rodiča
- príležitosťou na porovnávanie dieťaťa s jeho rovesníkmi, obviňovanie, ponižovanie, vyhrážanie, fyzické a psychické tresty
Vysvedčenie môže byť príležitosťou:
- pre pochvalu. Oceňte u dieťaťa aspoň snahu a výdrž.
- pre spomienky na vaše školské časy. Čo ste potrebovali vy počuť vtedy od svojich rodičov? Čo vám pomohlo a čo naopak nie?
- k vlastnej samoregulácii. Pokiaľ viete, že sa emocionálne neudržíte, je dobré vopred si premyslieť, čo budete robiť, akým spôsobom sa dokážete upokojiť.
- ukázať dieťaťu, že ho ľúbite, nech sa deje čokoľvek.
- k lepšiemu poznaniu svojho dieťaťa a jeho problémov. Nájdite dôvod, prečo sa v škole zhoršilo. Zistite, v čom mu môžete konkrétne pomôcť.
- k rozhovoru s dieťaťom. Spýtajte sa ho, či si myslí, že je vysvedčenie spravodlivé, čo ho bavilo, čo bolo ťažké, čo by sa podľa neho dalo robiť inak. Nechajte dieťa hovoriť, neprerušujte ho.
- k premýšľaniu o sebe (introspekcii). Na koho sa naozaj za zlé vysvedčenie hneváte? Na seba, školu či na dieťa? Prečo to vás vyvoláva také negatívne emócie?
ONLINE ZÁŠKOLÁCTVO
Žiaci počas dištančného vyučovania väčšinou záškoláčia vtedy, keď sa nudia, dostanú nejasné zadanie, sú unavení, prípadne sa chcú najesť. K online záškoláctvu nemajú žiaci tendenciu vtedy, pokiaľ majú s daným učiteľom dobrý vzťah, dostanú jasné zadanie, preberajú zaujímavé učivo, vykonávajú zaujímavú činnosť alebo sa učia zábavnou formou. Pomáha im aj, keď majú vypnutý chat a notifikácie (lepšie sa sústredia), niektorým dokonca pomáha aj kontrola zo strany rodiča/učiteľa.
Čo môže urobiť rodič, keď zistí, že jeho dieťa chodí poza online-školu?
- V pokoji sa o tom s dieťaťom porozprávať , mať chápavý prístup bez vyhrotených emócií. Dôležité je zistiť konkrétne dôvody záškoláctva dieťaťa a na tie sa pri riešení daného problému zamerať.
- Kontrolovať dieťa počas online vyučovania a v prípade jeho neúčasti na vyučovaní vyvodiť pre dieťa adekvátne následky (o následkoch je dobré sa s dieťaťom vopred dohodnúť, môže to byť aj písomnou formou zmluvy).
- Byť v kontakte s učiteľom, komunikovať s ním o záškoláckom probléme dieťaťa a možných riešeniach/opatreniach, byť s ním konzistentný (tzv. na jednej lodi).
- Podporovať u dieťaťa zdravý životný štýl (šport, turistika) najmä vtedy, ak má tendenciu k nadužívaniu počítačových hier alebo sociálnych sietí. Pokiaľ dieťa trávi väčšinu svojho voľného času za počítačom/tabletom/mobilom, nemôžeme od neho čakať, že bude na online vyučovaní čulé, schopné primeranej koncentrácie a spolupráce.
Čo môže urobiť pedagóg, keď žiak chodí poza online-školu?
- Porozprávať sa so žiakom o jeho záškoláctve, zistiť aký má na to názor, aké sú konkrétne dôvody jeho záškoláctva a na tie sa pri riešení daného problému zamerať.
- Byť v kontakte s rodičom, komunikovať s ním o záškoláckom probléme žiaka a možných riešeniach/opatreniach, byť s ním konzistentný (tzv. na jednej lodi).
Ako prevencia online záškoláctva je vhodné, ak v rámci dištančného vzdelávania:
- pedagóg volí skôr interaktívne formy vyučovania
- žiaci majú menej teórie a viac aktivít
- pedagóg žiakov požiada, aby si vypli chat a notifikácie
- vyučovanie je zaujímavé, pestré, zábavné alebo má formu hry
- pedagóg si na konci online vyučovacej hodiny vypýta od žiakov spätnú väzbu (čo sa im nepáčilo, čo sa im páčilo, nápady na zmenu), vďaka ktorej môže byť jeho ďalšie vyučovanie pre žiakov pútavejšie a tým pádom aj efektívnejšie
Prečo deti klamú?
Najčastejšie dôvody:
1. Naučili sa to od svojich rodičov/dospelých (napr. vyhováranie sa, nedodržiavanie sľubov, zatajovanie nepríjemností, ohováranie, milosrdné lži, darčeky nosí Ježiško).
2. Majú strach z potrestania, hanbia sa, nechcú sklamať rodičov (boja sa straty ich lásky).
3. Pomocou lži druhého manipulujú, aby dosiahli svoj cieľ, alebo chcú druhému ublížiť, pomstiť sa (napr. krivé obvinenie).
4. Chcú pred ostatnými deťmi pôsobiť zaujímavo alebo lepšie zapadnúť do kolektívu.
5. Klamanie je pohodlné, najmä pre tínedžerov (napr. chcú mať pokoj alebo sa chcú zapáčiť, tak povedia, čo chce druhý počuť).
Klamanie je vedomé jednanie s konkrétnym zámerom. Niekedy však dieťa môže klamať aj nevedome, z dôvodu, že nekriticky verí kamarátom alebo má na vec len iný uhol pohľadu.
Čo s tým?
- Keď dieťa pristihneme pri klamstve, netrestajme ho, pretože klamať sme ho naučili my dospelí. Uvedomme si, že niekedy je ťažké hovoriť pravdu a u detí to platí dvojnásobne. Najdôležitejšie je v takejto situácii hľadať príčinu toho, prečo nám dieťa klame a následne s touto príčinou pracovať, venovať sa jej do hĺbky, porozprávať sa o tom.
- Nepoučujme dieťa o tom, že klamanie je zlé, ale radšej mu hovorme o svojich pocitoch a emóciách, ktoré máme, keď nám klame.
- Snažme sa obmedzovať výhody, ktoré má dieťa zo svojich lží, a posilňujme výhody, ktoré pramenia z toho, že hovorí pravdu. Chváľme dieťa vždy, keď je úprimné a neklame.
- Sami buďme pre dieťa vzorom, vyhýbajme sa klamstvám a buďme k druhým úprimní.
- Keď dieťa pristihneme pri klamstve, netrestajme ho, pretože klamať sme ho naučili my dospelí. Uvedomme si, že niekedy je ťažké hovoriť pravdu a u detí to platí dvojnásobne. Najdôležitejšie je v takejto situácii hľadať príčinu toho, prečo nám dieťa klame a následne s touto príčinou pracovať, venovať sa jej do hĺbky, porozprávať sa o tom.
10 zásad pre dobré „digitálne rodičovstvo“
1. Rodič by mal svojmu dieťaťu venovať pozitívnu pozornosť a lásku každý deň. Medziľudské vzťahy nenahradí žiadna aplikácia, ani smart technológia.
2. Rodič je pre dieťa vzorom a dieťa jeho správanie týkajúce sa technológií napodobňuje. Preto pravidlá, ktoré žiada dodržiavať od dieťaťa, by mal dodržiavať tiež.
3. Skôr ako dá rodič dieťaťu do rúk technológie (mobil, tablet, počítač), mal by sa s ním dohodnúť na pravidlách používania, časovom limite a možných následkoch porušenia týchto pravidiel.
4. Rodič by mal dbať na celkový vývin osobnosti dieťaťa a uvedomovať si, že digitálne technológie sú súčasťou jeho sveta, no nie jedinou. Mal by sa starať o to, aby malo dieťa dostatok pohybu na čerstvom vzduchu, rozvíjalo svoju obrazotvornosť a fantáziu, vzťahy v kolektíve a využívalo variabilné pomôcky v učení a vzdelávaní.
5. Správne návyky dieťaťa je potrebné pestovať . Napríklad tak, že sa zo spálne urobí nedigitálna zóna a zo stolovania s rodinou sa stane nedigitálna činnosť.
6. Rodič je zodpovedný za svoje dieťa a za to, čo na internete robí, preto by mal mať stabilný prehľad, čo a kde jeho dieťa robí.
7. Rodič by mal dieťaťu (primerane jeho veku) vysvetliť, že internet je svet, v ktorom potrebuje jeho sprevádzanie. Pri dieťati do 10 rokov by mal rodič sedieť v jeho blízkosti, keď surfuje po internete.
8. Dieťa sa s rodičom musí poradiť, ak sťahuje z internetu čokoľvek nové do svojho zariadenia (aplikácia, hra, hudba a i.), alebo si vytvára nový prístup kdekoľvek na internet. Jeho rodič musí vedieť všetky prístupové heslá, nicky (prezývky) dieťaťa (aj u tínedžera).
9. Rodič by sa mal zaujímať o to, čo je „in“ v digitálnom svete jeho dieťaťa, vypočuť si, čím žije, čo ho baví, spoločne sa rozprávať o tom, čo mu to dáva, a diskutovať s ním o kvalitnom využití jeho času.
10. Dieťaťu by mal rodič ukazovať alternatívy pozitívneho využitia internetu, hlavne v jeho učení, rozvíjaní technologických zručností a záujmov, ktoré má. Podstatné je, aby dieťa chápalo internet ako užitočný zdroj informácií, ktoré však musí vedieť kriticky posudzovať.
Vynikajúcu príručku Naučme sa s deťmi využívať technológie bezpečne a zodpovedne, určenú pre rodičov i učiteľov, nájdete na https://www.detinanete.sk/wp-content/uploads/2018/04/Deti-na-nete.pdf .
Na stránke https://www.stalosato.sk/pre-rodicov/ pre zmenu nájdete vo forme edukatívnych plagátov mnoho dôležitých informácií týkajúcich sa najmä bezpečia detí v internetovom prostredí.
Keď je dieťa/žiak obeťou šikany
Šikanovanie patrí medzi najzávažnejšie negatívne javy vyskytujúce sa v školskom prostredí. O šikane hovoríme, keď silnejší jedinec alebo skupina úmyselne a opakovane fyzicky alebo psychicky ubližuje slabšiemu jedincovi či skupine. Čím dlhšie šikanovanie trvá, tým závažnejšie a dlhodobejšie následky (niekedy až fatálne) na obeti zanecháva. Preto je dôležité, aby sme my dospelí boli všímaví a včas rozpoznali varovné signály, ktoré naznačujú, že dieťa/žiak môže byť obeťou šikany.
Čo si môže všimnúť rodič?
- dieťa nemá kamaráta, nechodia za ním domov kamaráti, nepozývajú ho k sebe domov
- dieťa máva nechuť chodiť do školy, snaží sa z domu chodiť čo najneskôr
- u dieťaťa sa náhle vyskytnú problémy so spánkom, strata chuti do jedla, bolesti hlavy, brucha, zvýšenie chorobnosti alebo simulácia choroby
- zmena správania a nálad dieťaťa (voči rodičom, súrodencom)
- dieťa stráca záujem o učenie a záujmy (šport, počítač apod.)
- dieťa stráca osobné veci (lístky na obed, peniaze, desiatu atď.)
- dieťa odmieta komunikovať
Čo si môže všimnúť učiteľ?
- žiak je terčom častého zosmiešňovania a ponižovania zo strany spolužiakov (je tzv. outsider)
- žiak chodí všade posledný, často vchádza do triedy zároveň s učiteľom
- zmena v správaní žiaka – bez zjavnej príčiny je v poslednej dobe depresívny, utiahnutý, agresívny, vystrašený alebo nesústredený
- zmena prospechu žiaka, absencie na vyučovaní, vyhýbanie sa školským toaletám, vynechávanie hodín telesnej výchovy
- odreniny, modriny, škrabance na tele žiaka, opakovane poškodené oblečenie či pomôcky
Ako postupovať, keď máte podozrenie, že je dieťa/žiak obeťou šikanovania?
Pokiaľ vo vás niekoľko vyššie uvedených signálov vzbudilo podozrenie, že Vaše dieťa/žiak môže byť šikanované, pokúste sa zistiť viac informácií o jeho pocitoch a situácii.
Skúste sa s ním porozprávať, ale dodržiavajte pri tom nasledovné pravidlá:
▪ porozprávajte sa s dieťaťom, keď sa bude cítiť dobre
▪ nájdite si dostatočný čas na rozhovor
▪ situáciu riešte, keď nie ste unavený, nesústredený, nahnevaný
▪ pri rozhovore majte vypnutý televízor, rozhlas, počítač, telefón
▪ uistite dieťa/žiaka, že si ho vypočujete až do konca
▪ dôležité je nesnažiť sa situáciu riešiť hneď, najprv treba hlavne POČÚVAŤ!
Z rozhovoru by malo vyplynúť čo, kedy a kde sa odohrávalo, kto bol ešte prítomný , spoločne vytypujte svedkov (spojencov) , ktorým dieťa/žiak ešte dôveruje a mohli by mu pomôcť. Je dobré údaje si zapísať, môžu sa neskôr hodiť.
Treba počítať aj s tým, že šikanované dieťa/žiak má veľký strach (obáva sa stupňovania ďalších útokov agresora). Práve kvôli tejto obave máva tendenciu dospelým brániť , aby vyhľadali účinnú pomoc. Preto je potrebné dieťa/žiaka zbaviť pocitu, že za šikanovanie môže samo. Treba mu vysvetliť, že šikanovanie nutno riešiť, inak môže násilie narásť, a že nikto nemá právo nikomu ubližovať.
Niekedy vyhľadá obeť šikany pomoc dospelého sama. Pre dieťa/žiaka je to často náročný krok, keďže je ťažké priznať, že ho niekto ponižuje, že sa nedokáže brániť. Keď sa dieťa/žiak samé zdôverí s problémom šikany, treba odložiť všetko ostatné bokom, jednať rýchlo, ale uvážene:
- uistiť dieťa/žiaka, že to, čo hovorí, beriete vážne a chcete mu pomôcť
- psychicky dieťa podporiť, povzbudiť (napr. Nie si v tom sám. Som tu pre teba. Spolu to zvládneme.)
- zistiť od dieťaťa/žiaka podrobnosti o situácii v triede/škole
- pochváliť dieťa/žiaka za odvahu (rozptýliť jeho obavy z toho, že žaluje)
Je pochopiteľné, že keď sa rodič dozvie, že je jeho dieťaťu ubližované, vyvolá to v ňom silné emócie, čo môže predstavovať veľkú psychickú záťaž . Preto je dobré vyhýbať sa rýchlym rozhodnutiam (nelogické uvažovanie, skratové jednanie), riešeniu problému v afekte (pod vplyvom vypätých emócií) a použitiu vulgarizmov (môže to mať negatívny dopad na emočné prežívanie dieťaťa/žiaka celej situácie a následne zvyšuje riziko neochoty baviť sa v budúcnosti s kýmkoľvek na danú tému). Najvhodnejšie je zachovať pokoj a vytvoriť pre rozhovor s dieťaťom atmosféru bezpečia. Nestresovať ho naším správaním, ale naopak, upokojovať.
Za šikanovanie v školskom prostredí zodpovedá škola, preto je potrebné obrátiť sa na školu. Niekedy sa však rodičia rozhodnú situáciu vyriešiť sami. Je to pochopiteľné, no jedná sa o častú a veľkú chybu! Keď oslovia priamo dieťa označené za agresora, alebo jeho rodičov, riskujú, že:
▪ rodičia agresora označia šikanované dieťa za to, ktoré v triede provokuje a celú situáciu spúšťa (začnú Vás
presviedčať, že ich dieťa je len obeťou situácie)
▪ agresor môže kvôli tomu, že sa o tom vie, zvoliť taktiku zastrašovania obete
▪ budú priamo napadnutí zo strany rodičov agresora
Rodič by mal v prvom rade kontaktovať triednu učiteľku (má prehľad, čo sa aktuálne v triede deje), prípadne odborného zamestnanca (psychológ, špec.pedagóg, vých.poradca, soc. pedagóg) alebo pedagóga školy, ktorému dôveruje. Cieľom stretnutia je podať informácie o šikanovaní, ktoré sa rodič dozvedel od svojho dieťaťa (kto, ako, kde a ako dlho dieťaťu ubližuje, prípadní svedkovia). Z daného stretnutia sa vyhotoví zápis. Škola následne poskytne rodičovi informácie, ako bude pri vyšetrovaní postupovať, ako zaistí ochranu šikanovaného dieťaťa a akou cestou bude rodičom poskytovať informácie o priebehu vyšetrovania a spôsoboch nápravy vzťahov v triede/škole. Po skončení vyšetrovania budú o výsledku a zvolených nápravných metódach informovaní všetci zúčastnení (rodičia agresora, rodičia obete). Ostatní rodičia budú na triednej schôdzi informovaní, že sa v triede/škole vyskytlo šikanovanie a aké opatrenia boli prijaté. V triede zasiahnutej šikanou bude prebiehať systematická skupinová intervencia pod vedením odborných zamestnancov školy či externých odborníkov, v ostatných triedach sa zintenzívnia aktivity preventívneho charakteru proti šikanovaniu. Obeti šikany, ako aj agresorovi, bude takisto zabezpečená individuálna odborná starostlivosť.
Detská úzkosť a stres
Úzkosť je definovaná ako obava bez zjavnej príčiny, nepríjemný duševný stav (negatívna emócia), ktorý je sprevádzaný predtuchou hrozby.
Príznaky detskej úzkosti sa líšia v súvislosti s vekom dieťaťa. Nie je však jednoduché ich hneď identifikovať, pretože sa často zamieňajú s typickými prejavmi detského správania. Dieťa predškolského veku sa môže začať zajakávať, pomočovať, je zrazu agresívne alebo naopak úplne tiché, akoby nechcelo byť videné. Školáci môžu byť podráždení, nahnevaní alebo môžu verbálne prejavovať svoje obavy, môžu sa vyhovárať, keď príde na činnosť, ktorá je pre nich sužujúca. U detí všetkých vekových kategórií môže pretrvávajúce úzkostné prežívanie spôsobiť problémy so spánkom (napr. časté budenie, plytký nekvalitný spánok), bolesti brucha či hlavy, zvracanie, tiky (napr. očné), potenie rúk, zrýchlené dýchanie a tep, dieťa môže vo všeobecnosti pôsobiť smutne.
Príčiny úzkostného prežívania detí v školskom veku sa môžu týkať vzťahov s rovesníkmi, prospechu v škole, aktuálnych udalostí, problémov v rodine. U tínedžerov je zdrojom úzkosti najčastejšie postavenie v spoločnosti rovesníkov, prospech v škole, prvé lásky, ich vlastná budúcnosť, ale i materiálne veci. Podľa odborníkov, v tomto veku deti trápia aj sociálne médiá – počty srdiečok, lajkov či fotografie a posty ostatných detí. V neposlednom rade býva úzkosť u detí každého veku výsledkom stresu (stresovej situácie).
Stres je definovaný ako psychický stav človeka, ktorý je priamo ohrozovaný alebo ohrozenie očakáva a nie je presvedčený, že jeho obranná reakcia bude dostatočne silná.
U dieťaťa sa stres objavuje najmä v situácii (napr. sťahovanie, začiatok školského roka, problémy v rodine), kedy sa s ňou ešte nedokáže vysporiadať, nakoľko nemá na riešenie takejto situácie kapacitu. Avšak, stres býva aj dôsledkom toho, keď sú na dieťa kladené väčšie nároky, než aké je schopné zvládnuť. Nad stresujúcou situáciou tak nemá kontrolu, to si uvedomuje a je presvedčené, že v takejto situácii zlyhá. Práve toto presvedčenie býva potom ,,spúšťačom,, úzkostného prežívania.
Každé dieťa je iné, takže príznaky stresu sa uňho môžu prejavovať rôzne. Na prítomnosť stresu nás v prvom rade upozorní zmena v správaní dieťaťa. Pokojné, tiché dieťa sa premení na agresívne a vzdorovité, alebo naopak. Objavujú sa aj problémy so sústredením, pokles energie, spomalené reakcie, vykonávanie bežných činností (napr. zaväzovanie šnúrok) dieťaťu trvá oveľa dlhšie, než zvyčajne. Vystresované dieťa býva často ,,precitlivelé,, (napr. rozplače sa zdanlivo pre nič za nič, všetko sa ho dotkne, rozhodí ho), úzkostné, zle spí (napr. horšie zaspávanie, prerušovaný spánok, nočné mory), objavujú sa problémy so stravovaním (nechutenstvo alebo naopak prejedanie sa), telesné ťažkosti (napr. bolesti brucha, ťažko od žalúdka) a oslabenie imunity.
Ako pomôcť dieťaťu pri akútnom záchvate úzkosti?
- Rozrušené dieťa je potrebné upokojiť, aby sa cítilo v bezpečí.
- Odíďte z rušného miesta niekam, kde väčší kľud.
- Spoločne pomaly a zhlboka dýchajte.
- Odveďte pozornosť dieťaťa od jeho negatívnych myšlienok. Zamerajte sa v rozhovore napríklad na príjemné miesta, osoby či činnosti, ktoré má dieťa rado.
- Priveďte dieťa späť k prítomnému okamžiku pomocou zamerania sa na päť zmyslov (nech sa sústredí a pomenuje, čo v danom okamihu vidí, aké zvuky počuje, čo cíti čuchom, chuťou, hmatom).
- Nijak nebráňte fyzickým prejavom úzkosti dieťaťa ako je tras, chvenie alebo plač.
- Snažte sa dieťaťu poskytnúť fyzický kontakt (napr. objímte ho, chyťte za ruku, posaďte sa do jeho blízkosti).
- Dieťa uistite, že jeho úzkosť pominie a že na to počkáte spolu s ním, že sa nemusí báť.
- Keď záchvat úzkosti prejde, dajte dieťaťu čas zorientovať sa a oddýchnuť si.
Burnout
Syndróm vyhorenia (burnout) je výsledkom procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie. Ide o stav psychickej vyčerpanosti a vyskytuje sa najmä pri profesiách týkajúcich sa práce s ľuďmi. Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť", často aj celková únava. Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu vyplývajúceho z pracovnej činnosti, ktorý môže byť sprevádzaný ďalšou záťažou z osobného života.
Samotné vyhorenie je výsledok dlhého pozvoľného procesu, ktorý má nasledujúce fázy:
Predfáza: človek pracuje čo najlepšie, snaží sa, napriek tomu má pocit, že požiadavkám nie je možné vyhovieť a jeho snaha nie je dostatočne ohodnotená (táto fáza predstavuje akési podhubie pre vznik syndrómu vyhorenia)
1. fáza: pocit, že človek nič nestíha, jeho práca začína strácať systém
2. fáza: vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť, žaludočné ťažkosti) spolu s pocitom, že sa stále musí niečo robiť, pričom výsledkom je chaotické konanie
3. fáza: strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie, prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi
V poslednej fáze sa už vyskytujú prejavy závažnejšieho charakteru :
- únava a pokles výkonu
- depresia a úzkosti
- poruchy pamäti a sústredenia sa
- poruchy spánku
- telesné ťažkosti (tráviaci trakt, dýchací systém, kardiovaskulárny systém atď.)
- nespokojnosť, neschopnosť uvoľniť sa
- zvýšené užívanie psychoaktívnych látok ako napr. alkohol, tabak
- zníženie sebadôvery a problémy v medziľudských vzťahoch
Syndróm vyhorenia je stav, kedy sa u jedinca vyskytuje strata činorodosti a poslania, pocity sklamania, horkosti pri hodnotení minulosti, jedinec stráca záujem o svoju prácu aj o osobný rozvoj, uspokojuje sa s každodenným stereotypom, snaží sa iba prežiť, nemať problémy, je emočne "sploštený", dochádza k redukcii tvorivosti, iniciatívy a spontánnosti, prevažujú negatívne pocity od hnevu po depresiu, pridružujú sa aj telesné ťažkosti.
Učiteľská profesia patrí medzi náročnejšie profesie, keďže je spätá s mnohými záťažovými situáciami, ktoré vplývajú na psychickú a fyzickú stránku jedinca a to samozrejme ovplyvňuje kvalitu odvedenej práce učiteľa. Keďže učiteľ nepretržite pracuje s ľuďmi – deťmi a to prevažne skupinovo, je jeho profesia spojená s vysokou pracovnou záťažou, ktorá predstavuje ohrozenie telesného aj psychického zdravia zvýšeným rizikom rozvinutia syndrómu vyhorenia.
Pri prevencii vyhorenia je dôležitý vlastný postoj človeka k práci – samozrejme v nej má byť pociťovaný zmysel, ale nemala by byť jediným cieľom, zmyslom a záujmom v jeho živote. Nemenej dôležitá je sociálna opora, ktorej hlavnými zdrojmi sú rodina, kolegovia v práci, priatelia, záujmy a koníčky, celkové trávenie voľného času. Vhodnými pomocníkmi sú aj humor, dobré medziľudské vzťahy a pozitívne myslenie.
Niektoré rady a tipy proti vyhoreniu (nielen pre učiteľov) :
- naučte sa oddychovať a využívať svoj voľný čas, či už formou rôznych koníčkov a záujmov
- na ukľudnenie od nervov je ideálny kvalitný spánok
- dôležité je znížiť príliš vysoké očakávania, inak sa človek vystavuje riziku frustrácie
- vyvarujte sa negatívneho myslenia, treba sa zamerať na pozitívne stránky života
- stanoviť si priority a zamerať sa iba na podstatné činnosti
- dobré je nájsť si emocionálnu a vecnú podporu, napríklad u kolegov a porozprávať sa o riešení vášho problému, ak si sami neviete dať rady
- predchádzajte výukovým problémom – dobre sa pripravte na vyučovanie a pod.
- dopĺňajte energiu, robte si prestávky
- oddeľujte svoj osobný život od pracovného
- dôležité je plánovanie, ušetríte tak veľa času
- snažte sa vyhnúť odkladaniu práce a úloh atď.
- vychutnávajte si drobné radosti
- obklopte sa prírodou
- buďte v kontakte so svojimi blízkymi
- venujte sa pravidelne fyzickej aktivite, športu
- zdravo sa stravujte, jedzte kvalitné potraviny
Tieto tipy je dôležité praktizovať, aby nastal želaný efekt. V podstate však platí, že každý by mal dokázať občas „vypnúť“ a regenerovať spôsobom, ktorý mu je najbližší. Ako už bolo spomenuté, syndróm vyhorenia je proces. Tento proces má niekoľko fáz a jeho prekonanie závisí od štádia, do ktorého daný človek pokročil. Samozrejme, že liečba v počiatočných fázach je ľahšia, ale napriek tomu ide o pomerne zdĺhavý process. Preto je oveľa jednoduchšie syndrómu vyhorenia predchádzať. Rôzne orientačné testy týkajúce sa syndrómu vyhorenia nájdete napríklad na www.vyhorenie.sk alebo www.psychoweb.cz.
Dôležité je najmä nebáť sa o syndróme vyhorenia hovoriť. Navštívte psychológa, ak cítite, že niečo nie je v poriadku. Starajte sa o svoje duševné zdravie. To nemá byť tabu téma, keďže sa týka nás všetkých.
Emočná odolnosť u detí
Súčasná doba si vyžaduje nielen psychicky odolných dospelých, ale aj deti. Dobrá správa je, že emocionálna odolnosť, čiže schopnosť zvládať psychickú záťaž a prekonávať prekážky, sa dá vedome zvyšovať. Avšak, v prípade detí je potrebné, aby ich to dospelí naučili.
Dôležité je vybaviť dieťa veľkou dávkou sebavedomia, dôverou vo vlastné schopnosti, motiváciou, reálnym náhľadom na svet, pocitom istoty a bezpečia. Veľkú úlohu zohráva aj spôsob, ako reagujete na dieťa, čo si o ňom myslíte, čo mu hovoríte, a ako sa ku nemu správate. To všetko tvorí základ zdravého sebaobrazu dieťaťa.
Je potrebné byť pre dieťa vzorom, keďže si na základe pozorovania vštepuje stratégie, ktoré využívajú dospelí (najmä jeho rodičia) pri zvládaní náročných životných situácií. Takto sa učí spôsoby ako čeliť stresu, ako reagovať, komunikovať a riešiť konflikty.
Infografika niektorých porúch učenia
Korekciu porúch učenia žiakov zabezpečuje špeciálny pedagóg v spolupráci s triednym učiteľom a rodičmi (zákonnými zástupcami) dieťaťa.
Kontakty
- Základná škola, SNP 1484, Považská Bystrica
- 042 4261286
- SNP 1484/143, 017 07 Považská Bystrica
01707 Považská Bystrica
Slovakia - 35995963
- 2020964682
- Riaditeľ školy:
PaedDr. Jana Brigantová,
042 4261286,
0903 261 286 - Zástupca riaditeľa:
Mgr. Júlia Tarhajová, zástupca riaditeľa pre I. stupeň,
042 4261287
Mgr. Michal Bajzík, zástupca riaditeľa pre II. stupeň,
0903590584 - Vedúca školskej jedálne:
Bc. Daniela Mlyniská,
042 4362240 - Ekonomický úsek a PAM:
Jana Strašíková,
Jana Uríková,
042 4261288
Prihlásenie
Powered by aSc EduPage